§ 6.
(1) Zamestnancovi prislúcha po uplynutí dvojtýždňovej služby nárok na mzdu najvýš týždennú aj vtedy, keď z dôležitej príčiny, týkajúcej sa jeho osoby, nemohol konať službu, nakoľko to sám nezavinil úmyselne alebo hrubou nedbalosťou.
(2) Nemôže-li zamestnanec konať službu preto, že ochorel alebo utrpel úraz, prislúcha mu miesto mzdy, uvedenej v prvom odstavci, teprv v treťom a štvrtom týždni nemoci po 10% mzdy, v piatom a šiestom týždni nemoci po 20% mzdy, v siedmom a ôsmom týždni nemoci po 30% mzdy.
(3) Pôžitky, uvedené v predchodzom odstavci, prislúchajú zamestnancovi na dobu tam označenú aj vtedy, keď bol prepustený preto, poneváč ním nezavinená neschopnosť ku práci trvala následkom nemoci alebo úrazu výše štyroch týždňov (§ 22 c, zák. čl. II. z roku 1898, § 22 c, zák. čl. XLI: 1899 a § 20 c, zák. čl. XXVIII: 1900).
(4) Ustanovenia predchodzích odstavcov nedotýkaju sa tých ustanovení kollektívnych smluv alebo pracovných (slúžobných) poriadkov už platných, ktoré sú pre zamestnancov priaznivejšie.